Zamestnanec

Ked človek nemá žiadny konkrétny cieľ a nikam sa nechce dostať, nepotrebuje žiadnu mapu. Tentokrát to nebol môj prípad. Mojím prvým cieľom bol maďarský parlament, ktorý je akýmsi spojením moci a krásy. A kedže krása je tiež mocná, výsledkom je mocný magnet na turistov.

 Rad turistov pred parlamentom

Architektom maďarského parlamentu bol profesor technickej univerzity a na vnútornú výzdobu sa použilo 40kg zlata. Ale to nie je podstatné. Ako som sa neskôr dozvedel v múzeu krásnych umení, Inkovia mali vo svojich chrámoch 1000-násobne viac zlata a ako dopadli? Možno to ale bolo iba preto, že ich stvoril boh Inka z kukurice, zatialčo my sme vraj stvorení zo zeme. Maďarský parlament je zbytočne predimenzovaný, jedna z dvoch komôr parlamentu sa vôbec nepoužíva, lebo napr. horní uhri sa tlačia v akejsi provizórne narýchlo postavenej budove.

  Sprievodkyňa ukazuje hornú komoru parlamentu

Cca. 1848 postavili rakúšania na vršku nad Budapeštou Citadelu, aby mali Budapešt pod palcom a mohli ju lepšie ostrelovať. Dnes tu stojí socha slobody a vrhajú sa odtiaľ na Budapešt iba pohľady. Zdiaľky a výšky nevyzerá mesto tak lákavo. Budovy sa zlejú do zmesi sivo-hnedo-červenej farby, ktorá trochu špatí pôvodnú krajinu. Možno nočný pohlad je krajší.

   Popoludňajší pohľad z citadeli

   Nočný  pohľad z citadeli

20.augusta oslavujú maďari vznik svojho štátu. Oslavy končia  21.00-óra ohňostrojom z troch mostov a Citadeli. Tohtoročné oslavy asi o siedmej večer prerušila búrka. Davy vyčkávajúce na ohňostroj boli rozohnané okamžite, veriaci zúčastňujúci sa na omši pri Szent Istvan Templom sa statočne držali až do chvíle, kedy už nebolo jasné, či to čo ožiaruje oblohu je už ohnostoj, alebo ešte len blesky.

   Veriaci s vlajkami zchádzajúci sa na omšu

Ale oslavujúci sa jasne nemienili celkom vzdať. Drahá kaviareň Gerbeaud na z roku 1858 na Vorosmarthy tér bola nabitá ako školská kantína.

   Oslavujúci v kávéhaz  Gerbeaud z roku 1858.

Ospravedľnujem sa za menšiu kvalitu fotografií, sú fotené iba mobilom. Ináč pri každom svojom turistickom kroku vidí človek toľko digitálnych foťákov, ako keby sa ľudia rozhodli dat celý svet do elektronickej podoby. Ženie ich tá istá vášen, ktorá nutká maliarov maľovať? Alebo je to pomôcka pamäte, aby vedeli vôbec niečo povedat svojím známym? Alebo ide o dôkazový materiál, bol som tam a tam, pečiatky na kontrolných stanovištiach turistického orientačného behu ulicami?Veru, aj ja som sa veľa nabehal. Ked mi bude niekto rozprávať o Budapešti, možem sa aspoň tvárit, že som to videl.

Viac viď  :