Zamestnanec

Na organovom koncerte v kostole si ku mne prisadol chlapík a zložil si z uší slúchadlá svojho mp3-prehrávača, aby sa mohol započúvať Bachovej toccaty. Bol to jeden z mála ľudí, ktorí na koncerte vedeli, ktorá pesnička sa práve hraje, čím bol pre mňa trochu zaujímavý, ale po koncerte si znovu nasadil slúchadlá, takže som sa ním vôbec nemohol porozprávať. V tomto komunikačnom zmätku som si na lavici zabudol dáždnik, čo však nebol  žiadny problém, lebo som vedel, že v kostole sa nič nemôže stratiť. Na druhý deň som síce dáždnik vo svojej lavici nenašiel, ale vedel som, že mi stačí nájsť kostolníka a k svojmu dáždniku sa dostanem. Motalo sa tam však veľa nábožne vyzerajúcich chlapíkov a ja som nijako nemohol určiť, ktorý z nich je kostolník, čo je škoda, lebo len cez neho by som sa určite dostal k svojmu dáždniku. Mal som zábrany sa kôli nemu obrátiť sa priamo na pastora, mama by mi na to  určite povedala - "Čo sa bojíš, veď ťa nezje", ale ja aj toto už dávno viem, dokonca ani neverím, že počas omše je telo svojho pána.