Zamestnanec

Jedna sa o isteho cloveka v istom krestanskom spolocenstve, ktore obcas navstivim. Zobre o pozornost, rozhovor. Troma vetami si z neho clovek urobi verneho priatela. Chodi od jedneho cloveka ku druhemu. Vyckava, ze sa k nemu niekto ozve. Nema blizku dusu. Nikto nedokaze dlho pocuvat, tie jeho reci, ktore ani nie su jeho vlastne. Kazdy sa len silene usmeje a odbije ho frazou.  Clovek ho ma chut prebudit, najlepsie fackou, ktora by mu asi by nepomohla. Opatovne ocakava zazrak, ktory, zda sa mi, nemoze prist. Ma svoje neuskutocnitelne plany. Vraj na ne iba potrebuje dorast. 30- rocny chlap, ktory nedorastol ani na manzelstvo, ani na zamestnanie. Chvilu som sa o neho zaujimal, ale ked  sa na mna nalepil a nazval ma svojou jedinou spriaznenou dusou, s odporom som spretrhal vsetky nase kontakty. Podciarkol som si vtedy - Priatelstvo moze vzniknut iba medzi seberovnymi. Ked ma teraz zazrie , unika prec. Nedokazem byt jeho priatelom, ale zostal pre mna objektom skumania a prekazkou na ceste k spaseniu. Tvrdi, ze odovzdal svoj zivot Kristovi a ze ma istotu spasenia. Bud klame aj sameho seba, alebo to co urobil, nestoji za nic. Najhorsie je, ze keby som stratil zamestnanie, som na tom rovnako biedne, ako je on.