Ak sa niekto potešil, že konečne nepíšem osebe, musím ho sčasti sklamať. Keď totiž píšem o hlavnom hrdinovi tejto poviedky, pisárovi Bartlebym, píšem akoby osebe. Veľmi som si ho obľúbil a ani neviem poriadne prečo. Privádza ma do údivu rovnako ako svojho zamestnávateľa , advokáta, a rozprávača príbehu v jednej osobe.
Pisár Bartleby bol prijatý svojím zamestnávateľom pretože "to byl člověk až sinale čistý, žalostne úctihodný a nenávratně stracený" a tiež kôli svojej dostatočnej kvalifikácii. Rozhodnutie prijať ho sa zprvu ukázalo ako správne, pretože Bartelby pracoval "jakoby dlouho vyhladovaný po opisováni nejakých textú, odrána, dovečera, za denního světla i při svíčce a očividne sa na listinách vyžíval".
Príbeh je ale založený na pozvoľne narastajúcej pasivite Bartlebyho a ubúdajúcej trpezlivosti jeho dobrotivého zamestnávateľa.Ukáže sa totiž,že niektoré typy úloh nie je ochotný Bartleby plniť. Odmieta ich jednou vetu bez daľšieho vysvetľovania:
"Já bych prosím raďeji ne." Kedže pre to nemá žiadny pochopiteľný dôvod, uvádza svojho dobrotivého zamestnávateľa do zmätku a pochybností. "A z jakého dúvodu?" - "Cožpak to sám nevidíte?" . Keď nakoniec pisár Bartleby prestáva plniť, svoju hlavnú povinnosť - písať, jeho dobrotivý zamestnávateľ je už natoľko zneistený,že ho naďalej nedokáže vyhodiť, ale namiesto toho - presťahuje svoju kanceláriu.
Nazdávam sa, že zamestnávateľ má byť kôli čomu neistý a Bartleby má pravdu - získanú jednak skúsenosťami vo svojom predchádzajúcom zamestnaní a jednak poznaním ako raz všetky naše splnené úlohy a snahy skončia.
Ďakujem za požičanie.
Komentáre