Zamestnanec

Minule som tak čítal jednu veľmi zaujímavú, novučičkú knihu z knižnice a napadlo mi, aké by to bolo nezmyselné, keby som ju teraz z ničoho nič ponoril do vody. Jednak by som ju nemohol dočítať, hoci som velmi chcel, jednak by som mal opletačky s knižnicou. Knihu som neponoril, ale utvrdil som sa v poznatku, že pocit nezmyselnosti mám vtedy, ak robím alebo sa mi deje niečo, čo vôbec nechcem. Prečo niečo robím ? Lebo chcem. Niet jasnejšej odpovedi na otázku po zmysle. Ked sa mi nič nechce, začínam sa pýtať otázku o zmysle akejkoľvek činnosti. Vsetko čo ma nudí je nezmyselné. Všetko čo ma baví má zmysel. Keď scholastici vykladali svet ako antropocentrický, ako miesto, ktoré bolo stvorené pre človeka, svet mal zmysel. Ak vedci dokážu, že svet je červocentrický, že všetko do seba zapadá tak, aby slúžilo pre potreby červov a ja som vyrástol len na to, aby som bol dostatočne výživný pre červíky v zemi, stále sa budem pýtať na otázku po zmysle. Náboženstvo dokáže premeniť aj veci nežiadúce na želateľné. Choroby a trápenia sa stávajú žiadúce, lebo ma majú niečo naučiť, alebo ma vyskúšať. Smrť sa stáva vstupnou bránou do raja. V raji bude všetko presne tak ako chcem. Už nebudem v pote tváre zarábať na chlieb. Nebudem jesť, aby som zasa vyhladol, piť, aby si zasa vysmädol. Dostanem vodu, po ktorej uz nebudem viac smädný. Všetko sa bude iba zlepšovat. Čo postavím, to nespadne, s kým sa spriatelim, s tým sa nepohádam. Čo sa narodí, to nezomrie. Všetko sa mi bude dariť, nebudú existovat žiadne neúspechy. Aby každá snaha mala zmysel.