Zamestnanec

Blogy delíme na veľké i malé, slobodné i vrchnosti podriadené, otvorené prílivu nových blogerov i uzatvorené, prosperujúce i upadajúce. Príťažlivá sila blogu vťahujúca do seba surferskú populáciu za svoj vplyv vďačí predovšetkým schopnosti vniesť zvýšenú dynamiku do pohybu myšlienok pisateľov i čitateľov. Ide tu o vznik prostredia, kde je hlavným spoločenským typom bloger a hlavným differenčným kritériom návštevnosť jeho blogu. Blogerský vzduch dáva pocit slobody k vlastnej realizácii. Zároveň može byť blog ako celok uzatvorený, nie každý v ňom môže ostať, aj keby doň cez kontrolné brány vstúpil.

Objavujú sa tu nepochopiteľní cudzinci, tvrdohlavo uľpievajúci na svojej viere, správaní a spôsobe života , blogoví chudáci – tuláci, žobráci, vydedenci, príživníci, herci, úžerníci, mastičkári, fotografi a všetci im podobní, kvitne tu zločin a neresť. Blog sa ich sprvu pokúša socializovať, ak to nejde tak vylúčiť či vypudiť. S rastom blogu však narastá kultúrna, jazyková, sociálna a konfesionálna rôznorodosť blogerskej populácie. Blog sa stáva viac otvoreným, rušia sa privilégia odstraňujú sa bariéry nastáva chaos.

Tento proces je sprevádzaný objavením sa reformátorov.  Reformátori sa od tradicionalistov, konzervatívcov a nostalgikov neodlišujú odmietaním starého princípu uzavretosti, iba presvedčením, že treba utvoriť nové formy uzavretosti. Nastupuje éra racionality, t.j. schopnosti otvoreného systému udržiavať svoju integritu vylučovaním, ohraničovaním, včleňovaním. Skúmanie tejto racionality nás vedie k skúmaniu predobrazu našich vlastných postojov. Odísť alebo zotrvať? Búrať, alebo rekonštruovať? Zakladať, alebo nadstavovať? Blogerov možno deliť na blogofilných a blogofóbnych. Ale aj tým blogofóbnym leží blog na srdci.

Karteziánsky blog a blog nerozumu

„Jedna z prvých myšlienok ma priviedla k uvedomeniu si, že v dielach zložených z viacerých častí a vytvorených rukami rozličných majstrov, nie je toľko dokonalosti ako v tých na ktorých pracoval len jeden.“ (Descartes) Ideálny blog by musel byť dielom jediného tvorcu. Blog v ktorom žijeme je blog nerozumu. Možu za to zložité podmienky, za ktorých bol stavaný, veľký počet staviteľov..... Čiastočne možno dúfať v rekonštrukciu. Je pravda, že ľudia nikdy naraz nezmažú všetky svoje blogy, len preto, aby ich potom mohli napísať inak s krajším článkami, vidíme však ,že viacerí mažú alebo prestavujú svoje blogy, nútení niekedy nebezpečím, že by to na nich všetko akosi padlo. Blog je pre niektorých blogerov dobrým miestom v tej miere, v akej ho môžu pri svojej práci ignorovat. „Uprostred veľkého množstva ľudí, ktorých záujmy sú nám cudzie,chceme maskovať svoju tvár, nedať sa chytiť, pripútať, prinútiť k verejnej spovedi. Okolitý ľudia sú pre nás iba stromy a šum potôčika. Ich jednotlivé informácie sa tak zmiešavajú, že produktom je šum , ktorý nám nič nehovorí.“ Ale aj títo ukrývači sa svoje dielo píšu pre blog.

 „Čo sa naučíme v malom kruhu dvoch alebo troch milencov alebo priateľov? Milovať ľudstvo. Vo veľkých spoločnostiach sa naučíme ľudí len nenávidieť.“ (Rousseau) . Rozumovanie na blogu plodí sebelásku, filozovanie izoluje človeka. Nový prišlenec z blogu akosi vytŕča, vidno,že tam ešte celkom nepatrí. Musí si osvojiť určité návyky, pravidlá. Mizne z neho úprimnosť, rastie trhovnícka falošnosť, umenie pretvárky, egoizmus. Blog mení všetkých na rovnaký spôsob, tvorí z nich unifikovaných jedincov.

„Kde končí samota, tam začína trh: a kde sa začína trh, tam sa začína aj hrmot veľkých hercov a hmýrenie otravných múch.“ , „Milujem maštaľ. Na blogu sa zle žije, je tam priveľa smilníkov. Ujdi priateľ  do svojej samoty! Vidím, aký si umorený hrmotom veľkých ľudí a doráňaný pichliačmi malých malých.“

„Príroda poháňa ľudí do neznášanlivosti, vojen a pustošeniu – ona chce takto dosiahnuť, aby vyšli z nezákonného stavu divochov a vstúpili do zväzu národou, v ktorom by každý, aj najmenší mohol očakávať svoju bezpečnosť a svoje práva“ (Kant)

Walter Benjamim popisuje stav, kď nás po noci strávenej snami o večnosti a prirodzenosti nášho sveta odrazu prebudí vnímavosť v dejinnému a teda k dočasnému charakteru všetkých článkov a diskusíí, potom sa blogy ukážu v tej podobe ako im predpisujú dejiny – ako budúce DELETE.

Focault sa zasa díva na blog, ako na panoptické zariadenie, kde je každý pod dohľadom. Vedomie že si pozorovaný, vedie k tomu, že sám od seba robíš to, čo sa od teba očakáva. Blog viaže človeka s miestom a jeho funkciou. Môžeme pozorovať zrod nového človeka, sústredene pracujúceho na svojich úlohách, v čistom, dobre osvetlenom a uzavretom priestore.