Zamestnanec

Bolo by to iné, keby mali budhisti v Košiciach nielen meditačné stretnutia, ale i stretnutia, kde by  prednášali  a diskutovali (hoci aj sami pre seba) o filozofických systémoch rôznych budhistických škôl. Samoštúdium a občasná kázeň zahraničného učiteľa nepostačuje. Učenie sa nedá šíríť meditáciou, ktorá vyzerá ako strata času a ani knihami, ktoré má málokto trpezlivosť čítať.  Nečudo, že budhizmus v Košicach živorí a na ohlásenú meditáciu dôjde okrem nového záujemcu len jeden praktikujúci budhista. (ako sa mi to stalo pri návšteve centra Bodhipath). V Košiciach sú vlastne tri budhistické centrá. Okrem Bodhipath-u sú tu ešte ich príbuzní diamantoví buddhisti, (ktorí meditujú na učiteľa, predstavujú si Buddhu a svetelné lúče, ktoré prúdia z Buddhu do nich) a do tretice zenoví budhisti školy Kwaumzen, na čele s priekopníkom budhizmu v Košiciach - Olegom Š., ktorým sa pravdepodobne najlepšie darí.  Ak sa vrátim k myšlienke nedostatku budhistického filozofovania v Košiciach, tak je paradoxné, že práve zenový  budhizmus sa vyznačuje dôrazom na praktikovanie a neznášanlivosťou ku filozofickým špekuláciám a jeho konkurenti, či spolubojovníci - diamatový spolu s tibetským budhizmom sa vyznačujú zasa prílišným náboženským charakterom, (hoci si fandia, že sú ateistické a rozumné), t.j. vierou v existujúceho Buddhu a dobrých anjelov - bodhisattvov a ich pomoc. Nečudo, že nič z toho  neuspokojuje inteligentný a vzdelaný národ, akým slováci  nepochybne už sú a tak budhizmus (nielen) v Košiciach živorí.