Zamestnanec

Moja pracovná doba môže byť symbolicky lemovaná šéfovou raňajšou rečníckou otázkou : "Boha, čo nemôžete spať?" a jeho večernou rovnako posmešnou otázkou :"Boha, čo už nejdete domov?" . Náplň pracovnej doby zasa najlepšie vystihuje jeho hláška : " Natoto ste štrngali klúčmi, aby ste mohli takto pracovať". Ráno s ešte zo včerajška unaveným slziacim zrakom , s obavami očakávame príchod toho, ktorý má otázky na všetky naše odpovede - večer zasa, kedy už máme z myšky svalovku ,pobalených, oblečených, na odchode, zdraviacich " Tak dovidenia, zajtra!" nás  z kancelárie s koberčekom zastavuje otázka: "Daj mi update! Čo si dnes urobil?".  A potom najmä v zime, teplo oblečení, zakrútení do šálov a zabalení do vetrovky, riešime vo dverách neriešiteľné problémy spolu s dilemou či sa ešte vyzliesť, lebo to bude na dlhšie, alebo sa nevyzliesť, lebo budú stačiť len zo dve-tri vety, prešľapujúc .......nakoniec spotení utekáme, preč, preč núdzovým východom , zdá sa, že už nás nikto neskrotíííí......(s výčitkami svedomia)........  A už dávno nedúfame v to, čo nám sľúbil, že keď raz budeme fakt dobrí, tak budeme všetci sedieť na pláži a pošleme raz za deň iba zopár mailov. Jediná skutočná motivácia k práci je zbaviť sa práce, ale tej akoby nie a nie sa zbaviť.