Zamestnanec

Alexander Károly Henrik Grosschmied de Mára, alebo ako hovoria košickí maďari Šándor Márai, bol najlepší košický spisovateľ a zatiaľ ho nikto netromfol. Článok pojednáva o tom, prečo ho ani ja netromfnem. Musel by som potom byť rovnako ako on preložený do 40-tich jazykov a v Nemecku byť  dávaný do jedného radu s Thomasom Mannom a Franzom Kafkom. Nič som od neho nečítal. Bol som akurát minulý týždeň na potulkách po Košiciach na tému Márai a teraz som sa rozhodol niečo k tomu napísať, aby som si rozhýbal svoj stojatý sobotňajší mozog. Ponúkali tam na predaj aj zopár Máraiových kníh - Sviece dohorievajú, Nebo a zem..., ale zavčasu som si spomenul na nemecké porekadlo "Nechci všetko čo vidíš..." a nič som si nekúpil. Snáď neskôr, keď natrafím na jeho knihu "Vyznania", v ktorej naviac píše o Košicach a ktorej vydanie sa vraj vždy okamžite rozchytá.  Márai nebol vlastne ani poriadny maďar ako skôr potomok spišských Nemcov, rovnako ako by to o mne uvádzali moji životopisci, keby som ho prekonal. Márai bol produktom záhaľčivej buržoáznej  triedy, t.j . intelektuálne aj finačne stál na pleciach svojich rodičov. Jeho otec bol poslancom v Prahe za Košice. A ja stojím na pleciach svojich rodičov, ale oveľa skromnejších. Ak si spomeniem na veľkochov, ktorým so prešiel na základnej škole, som zaň vďačný iba keď si spomeniem na to, že moja prababka sa nevedela poriadne ani podpísať. Márai vyrástol v krásnom meste rovnako ako ja, ibaže on v centre a ja medzi panelákmi. Iba v detstve si človek môže naozaj obľúbiť sochy ,obrazy a kúty starého mesta a paneláky. Márai povedal, že to čo chce opísať, to sú staré Košice. Čo chcem opísať ja je to ako by sme sa všetci mohli stať príslušníkmi záhaľčivej triedy. Márai aj vyzeral ako intelektuál. Na rozdiel odo mňa. Občas, keď sa zotmie a ja sa konečne odvážim vyjsť von, sa zastavím pred neukradnuteľnou sochou Alexandra Máraia v Košiciach na ktorú prispeli rovnako ministerstvá kultúry Slovenska aj Maďarska a ďalej nič .....